Legendami opradený spisovateľ Ladislav Fuks sa na filme
slovensko-českého režiséra Juraja Herza podieľal aj scenáristicky. Sám
režisér, pochádzajúci z Kežmarku, si na Fuksa zaspomínal aj v rozhovore
pre TASR z roku 2011, v ktorom o spisovateľovi povedal: "On bol veľmi
zvláštny človek, myslím, že nebol úplne normálny, on mal rád mŕtvoly,
bol človek veľmi podivný, zažil som s ním veľa vecí, pretože on žil v
úplne inom svete. Ja som za ním prišiel po rokoch, že mám možnosť nahrať
film podľa jeho predlohy, on už bol veľmi chorý, mal okná prelepené
tapetou, z povaly viseli kostričky, spal v rakve, a spýtal sa ma, či mu
za to zaplatia. Keď som povedal, že samozrejme, tak povedal, že to
nechce, lebo že má už napísanú poslednú vôľu a už to nechce meniť".
Pred svojou smrťou Ladislav Fuks systematicky zničil všetko, čo nechcel,
aby sa dostalo na verejnosť. V tejto súvislosti sa hovorí o Fuksovej
homosexuálnej orientácii či o bizarnej záľube k mŕtvolám. Zároveň to bol
citlivý človek, plný strachu, ktorý prekrýval čiernym humorom a
cynizmom. Strach a úzkosť plynúce z neslobody spôsobenej násilím, alebo
štátnou mocou boli aj hlavnými témami jeho próz.
Ladislav Fuks sa narodil 24. septembra 1923 v Prahe. Bol synom
policajného úradníka, prísneho človeka. Aj preto detstvo budúceho
spisovateľa nepatrilo medzi najšťastnejšie obdobia jeho života. Ani
dospievanie nebolo jednoduché. Fuks si totiž uvedomoval svoju
homosexuálnu orientáciu, ale tú musel starostlivo tajiť. Dospieval totiž
v období protektorátu nastoleného v Čechách nacistami, keď bola nielen
rasová, ale aj sexuálna odlišnosť pre človeka značne nebezpečná.
Po skončení gymnázia sa Ladislav Fuks zamestnal v poľnohospodárskej
správe v Hodoníne. Na pražskej Karlovej univerzite začal študovať po
skončení druhej svetovej vojny. Štúdium filozofie, psychológie a dejín
umenia ukončil v roku 1949, kedy začal pracovať ako úradník v
papierňach. Neskôr sa zamestnal v úrade Štátnej pamiatkovej
starostlivosti na zámku Kynžvart.
Na zámku ho zaujala zbierka bizarných predmetov kniežaťa Metternicha až
natoľko, že sám do konca života zbieral bizarné predmety s morbídnym
nádychom, ktorými napokon zaplnil svoj pražský byt. Od roku 1959
pracoval v pražskej Národnej galérii.
Knižne debutoval až v štyridsiatke v roku 1963 románom Pan Theodor
Mundstock, ktorý sa odohráva v roku 1942 v období Protektorátu Čiech a
Moravy. Psychologický román zaznamenal úspech u kritikov, čo prekvapilo
aj samotného autora. Posilnený úspechom sa Fuks prezentoval v roku 1964
románom Mí černovlasí bratři, ktorý opisuje ťažký údel českých Židov v
čase protektorátu.
Uvoľnená atmosféra 60. rokov minulého storočia v bývalom Československu
priala Fuksovým intelektuálnym a temným románom. V roku 1966 mu vyšla
próza Variace pro temnou strunu a o rok neskôr jeho najúspešnejší román
Spalovač mrtvol. Ten preslávila aj vydarená filmová adaptácia, pod ktorú
sa podpísal režisér Juraj Herz. Film z roku 1968 dodnes patrí k
vrcholom československej filmovej novej vlny.
Po poviedkovej knihe Smrt morčete (1969), boli poslednými prózami, ktoré
Fuks napísal svojim typickým temno-groteskným štýlom romány Myši
Natálie Mooshabrové (1970) a Příběh kriminálního rady (1971).
V 70. rokoch minulého storočia, v čase tvrdej normalizácie zmenil spôsob
písania až do takej miery, že román Návrat z žitného pole z roku 1974
mnohí považujú za príliš poplatný dobe. Vtedajší Západ v nie veľmi
lichotivom svetle opísal aj v detektívnom románe z roku 1976 Mrtvý v
podchodu.
K svojmu originálnemu štýlu písania sa vrátil v 80. rokoch minulého
storočia v románoch Obraz Martina Blaskowitze (1980) a Vévodkyně a
kuchařka (1983).
Rozporuplný život Ladislava Fuksa dokumentuje aj jeho pokus o manželstvo
s bohatou Taliankou Giulianou Limiti. Svadba sa konala v roku 1964 v
Miláne, ale skončila škandálom. Počas svadobnej hostiny ušiel totiž
spisovateľ s rumunským čašníkom, s ktorým strávil noc. Po škandále, pri
ktorom zmizli aj peniaze od svadobných hostí sa tajne, vďaka priateľovi
Miroslavovi Plzákovi, uchýlil v pražskej bohnickej psychiatrickej
liečebni. Manželstvo bolo zrušené pápežským výnosom.
Komplikovaný a väčšinou osamotený život Ladislava Fuksa, výrazne
poznačený totalitami, v ktorých žil, skončil v Prahe 19. augusta 1994.